Bullied - 1.časť

Obrázok bude dodaný neskôr

Autor: Maggie C.:)

Časť: 1.

Vonku bolo pochmúrne počasie, akoby sa schyľovalo k búrke. Odfrkla som si a navliekla na seba rozťahané tričko a na to veľkú mikinu, voľné nohavice a tenisky. Vzala som tašku a zbehla dolu do haly. 
„Tak ja už idem," zakričala som smerom ku kuchyni a už sa otáčala, že odídem, keď z kuchyne vyšla mama.
„Ale kam tak rýchlo mladá dáma. Honem k stolu a poriadne sa najedz."
„Mami, ale ja musím už ísť. Pozri nestíham," ukázala som na hodiny a využila som moment, keď sa mama nedívala a vybehla z domu. Pravda je taká, že mám dosť času, ale ja sa s nimi nechcem stretnúť. Že s kým? S mojimi šikanátormi - Harrym, Louisom, Niallom, Zaynom a Liamom. Šikanujú ma už od vtedy ako som nastúpila na túto školu. Lenže ja neviem prečo. Môže to byť kvôli môjmu vzhľadu alebo kvôli správaniu? Ja neviem. Prakticky neviem nič. Prečo sa toto všetko začalo a ani kedy sa to skončí. Povzdychla som si a rozbehla sa smerom ku škole. 

Keď som tam prišla, ešte tam našťastie neboli tí blbci tak som si rýchlo zobrala veci zo skrinky a zapadla do poslednej lavici v triede. Sedela som tam sama čo bola pre mňa výhoda, lebo sa do mňa nikto nestaral. Pozerala som sa von oknom a kreslila si, keď sa od dverí ozval smiech. Ajaj. Stuhla som a odmietala sa pozrieť k dverám. Načo, však viem kto prišiel. Styles na čele tej svojej "party" a po jeho boku najväčšie fiflena na škole. Mary. Nenápadne som prevrátila oči a čakala čo sa bude diať. A nanešťastie som sa dočkala. 
„Ale pozrime koho to tu máme," ozval sa Tomlinsonov vysoký hlas. Tuho som zavrela oči a priala si aby sa mi to iba zdalo.
„Čau Dufflerka."
„Čo chceš, Horan?" odvrkla som namrzene, ale to som robiť nemala. Vtom ma dve mocné ruky schytili za límec a vytiahli na nohy, a tak som sa stretla tvárou v tvár nazúrenému Stylesovi. 
„Dnes po škole nás čakaj. Nie že zdrhneš, inak to bude tvoj koniec," zasyčal a hodil ma naspäť na stoličku. Hrdlo sa mi stiahlo a slzy sa drali von. Bože prečo práve ja? Prečo práve ja musím mať taký život? Ešte, že nemám otca alebo mamu, ktorí pijú inak by môj život už naozaj stál za nič. Žijem iba z mamou, ktorá tvrdo pracuje aby sme mali na moje školné a aspoň na nejaké to oblečenie. Otca nemám. Toho som v živote nevidela. A kdeže mám slušnosť? Tá už dávno ušla. Som Amy Duffler a mám 17, za pár mesiacov už 18 jupíííí. Ako som už hovorila som obeťou šikany už dosť dlho, ani to už nepočítam. Proste som prišla na túto školu a začalo to. Každý môže povedať, že jeho život je sviňa, ale môj je fúria čakajúca kedy urobím nejakú chybu, aby mi mohol čo najviac naložiť. Ach no čo už. Musím to iba prečkať a dúfam v svetlejší zajtrajšok. Škola, na moje gusto, až moc rýchlo ubehla. Ani som sa nenazdala a už zazvonilo na koniec poslednej hodiny. Hrdlo sa mi opäť zovrelo a ja som vedela, čo ma čaká. Pomaly, skoro až slimáčim krokom som vyšla zo školy a poobzerala sa na všetky strany, či niekde neuvidím tie individuá. Neboli nikde v dohľade, tak ma napadlo, že či nezdrhnem, ale v hlave som opäť počula Stylesov hlas: „Dnes po škole nás čakaj. Nie že zdrhneš, inak to bude tvoj koniec." Zavrela som oči a namrzene si vzdychla. Pomaly som zišla schody a sadla si na lavičku oproti vchodu do školy. Netrvalo dlho a už sa odtiaľ vytrpala aj tá nepodarená "parta" mojich úkladných šikanátorov. Stylesove oči si ma hneď všimli. Uškrnul sa a vydal sa mojím smerom. Samozrejme, že ostatný ho nasledovali ako mopslíci.
„Vidím, že si poslúchla. Možno by sme mohli tvoj dnešný trest trochu zjemniť, čo poviete chalani?" Už mi začala svitať malá nádej, že to bude dobré, ale v momente ju Zayn zhasol.
„Ale Harry, to nebude taká sranda," zachechtal sa a začal si precvičovať prsty, až to nepríjemne prašťalo. Medzitým som sa pomaly postavila a ostražito ich sledovala. Jediný, kto sa do tejto debaty o mojej osobe, akoby som tu ani nebola, nezapájal bol Liam. Zamyslene si ma premeriaval a šúchal si pri tom bradu. Zo zdvihnutým obočím som sa naňho pozrela a keď môj pohľad zaregistroval, hneď sa odvrátil.
„No čo ideme?" začula som a otočila sa na zvyšok. Bez ďalších slov ma schmatli a odviekli do tmavej uličky. Tam ma hodili o stenu až mi v chrbte niečo puklo a ja som sa zložila k zemi. Tí toho využili a začali ma kopať a nadávať mi. Rukami som si chránila hlavu, aby mi náhodou niečo s ňou neurobili, a len čakala, kedy sa to všetko skončí. Netrvalo dlho a nechali ma tam tak ležať. Z úst aj z nosa mi išla krv a ja som mala problém sa postaviť. 
„Ste v poriadku?" ozvalo sa na začiatku uličky. Otočila som hlavu tým smerom a všimla si tam vysokú, kučeravú postavu. Mohlo to byť dievča približne v mojom veku alebo aj staršie. Podišla až ku mne a zhrozila sa.
„Panebože, si v poriadku?" zopakovala svoju otázku. Prikývla som a opäť sa pokúsila vstať. Teraz mi však k tomu pomohlo to dievča. Odviedlo ma k jej autu a odviezlo k nej domov. Tam ma ošetrila a utrela krv, ktorá na mne ostala.
„Inak som Charissa a ty?"
„Amy."
„Teší ma."
„Aj mňa," usmiala som sa, ale moc mi to cez tu bolesť nešlo. Dozvedela som sa, že chodí do rovnakej školy a zhodou okolností aj triedy ako ja. A čo ma asi najviac potešilo, že tiež nenávidí tú bandu idiotov. Zavolala som mame, že ostanem u Charissy. Predsa keď mi osud do cesty priviedol ju, moju jedinú kamarátku, snáď ju neodoženiem nie?